Vacsina z nas povazuje svoju pritomnost, svoju existenciu za zakladnu vec. A to je vsetko. A po nas nech pride potopa ako sa hovori. Ale kde je kazdeho kluc a zamok, o ktory by sa mal vediet postarat ked sa nieco stane? Pocuvame z medii, ze niekto okradol toho druheho a ani sa nam nechce cudovat preco. Sak to je bezne, dnesny svet je o tom, ze sprevadzame svoje tiene zlosti az do krajnosti a prepchavame sa bulvarom ako je to len dostupne. Mozeme sa nad tym pozastavit, ale ci to pomoze? Nemyslim ze takto si to predstavuje aj nas Otec, ktory sa snazil vykresat z nas poriadnych ludi s nebeskou dusou. Budeme sa musiet este velmi dlho ucit zakladom slusneho spravania. Ale kde nabrat tolky cas? Ak je ho vobec este mozne ziskat. Neobavame sa toho ze po nas neostane nic len prazdne slova a umele pretvarky pookriatych usmevov? Ludia, ved ale my sme uplne ini, za akych sa povazujeme. Nech je nas sused aky chce, ja sa budem snazit existovat bez poznamok k inym. Toto je len vyzva ako prehnane a arogantne vieme prenasat svoje potreby na materialnu uroven. A aj kto tieto slova pochopi, bude mat co robit aby nezabudol pri prvom kontakte so „zlym“ svoje duchovne hodnoty. Zabudame. Zabudame sa v prazdnych kaviarnach a plnych popolnikoch, kde nedokoncime nic len holu vetu. Stretavame sa za ucelom vymenneho obchodu, daj mne, ja dam tebe. Ale kde je ochota a laska ktore nas ucili aby sme sa spravali k inym tak, ako by sa ini mali spravat k nam? Vari to neocakavame? Tak sa potom nedivme, ze nas kazdi odstrci a nepomoze nam, ked to nevieme urobit ani my. Necakajte ze sa vam vrati nieco ine ako co ste zasiali. Tak to funguje uz starocia a my to dobre vieme. Ale pod ruskou tmavych okuliarov, ze nas nikto nevidi snimame aj tu poslednu myslienku na pomoc inym. A predovsetkym zabudame na seba, na svoje vnutorne hodnoty a mamon prevysuje vsetky myslienky o laske. Nebudme az taki hlupy a zamyslime sa nad tym ako sa nam oplaca nasa existencia. Ved tu nebudeme naveky ak nepochopime...
Komentáre